Dobrodošli je chorvátsky pozdrav na privítanie. Ja ho tu používam skôr v slovenskom význame - dobre sme došli z dovolenky. Z Chorvátska. A práve k tomu niekoľko osobných poznámok.
Je ťažké napísať o Chorvátsku niečo nové. Alebo aj ľahké, veď je tam naozaj čo vidieť, no vždy sa nájde ktosi, kto radostne prikývne, že je to nové naozaj krásne, lebo tam tiež bol.
Prvý nesystematický postreh: dedinka Lubenice. Najstaršie osídlenie na ostrove Cres, človek tam v pote tváre maká na chlieb každodenný už 4000 rokov. Je svetlým a optimistickým príkladom toho, že žiť sa musí vždy a všade - aj na útese takmer 400 metrov nad morom. Ten útes bol nutný. Bol (a stále je) symbolom toho, že plody ľudskej práce je treba chrániť pred tými, ktorí radi prídu na hotové a makanie v pote táre ako zdroj obživy príliš neuznávajú.
Postreh druhý, tiež nesystematický: zlatohlávok. Chrobák plný protikladov. Nemotorná konštrukcia, no mimoriadne šikovný letec. Bolo ich tam ako hadov (asi blbé prirovnanie... hadov tam nebolo), no chytiť jedného bol problém. Napriek všednosti exkluzívna zeleno-zlatá metalíza. A aj keď nepôsobil dojmom užitočnosti, bez jeho opeľovacích zásahov by veľa creských ovocných stromov nezarodilo.
Toľko krátky report od slovenského mora. Aj s dodatkom, že všetkého veľa škodí a všade doma, dobre najlepšie.
