Sú také televízne diskusie, na ktoré zabudneme okamžite po odvysielaní, no i také, ktoré zostanú v pamäti dlhšiu dobu. Tú, v ktorej spoluúčinkovali pán profesor Staněk a pán poslanec Kaník si pamätať budeme.
Ani nie tak pre jej výnimočný obsah, ale preto, že pán profesor nazval pána poslanca hajzlom.
Nie že by to bolo čosi, čo si pán Kaník v hojnej miere nevyslúžil už počas svojho sociálministrovania od vďačných občanov, to naozaj nie. Nie že by to bolo čosi, čomu by sa čudovali ľudia, ktorí pána Staněka aspoň raz zažili v svätom rozhorčení. A do tretice: nie že by to bolo čosi vymykajúce sa úplne z našich kultúrnych tradícií, zvyklostí a obyčajov. Pamätáme starého uja, trtkov i čurákov, ba pre hajzla samotného to nebola premiéra, ale len repríza.
Diskusia však ukázala, že argumenty experta nemusia byť tým podstatným a že pri osobnej prezentácii sú na tomto fóre výcvik v mediálnej komunikácii a psychická otrlosť oveľa užitočnejšími nástrojmi. Aj to, že ani dôkladný výcvik nedokáže vždy zabrániť drobným zaváhaniam typu "zbabrali to asistenti".
Skrátka a stručne: pamätnej diskusie sa zúčastnil jeden, čo nevynikal v dávaní si servítky pred hubu a jeden, čo nebol zrovna ekonomickým expertom. No a ešte ktosi, čo nevynikal v moderovaní relácií podobného typu.
