Dakedy dávno, za socíku blahej pamäti, bola nahota doslova symbolom slobody. Teda - ani nie tak nahota, ako skôr erotika. Z dovoleniek v slobodnom zahraničí sme si prinášali aspoň časť toho, čo sme za slobodu považovali. Erotické a pornografické časopisy. Čiastočne sa to dá ospravedlniť i tým, že na niečo finančne náročnejšie sme jaksi nemali peniažky...
Potom vypukla sloboda i u nás. A etalónmi slobody, pornočasopismi, sa začali plniť novinové stánky nielen v mestách, ale aj v tých najprťavejších dedinkách. Na zlosť babičiek navštevujúcich ranné bohoslužby, večerné, bohoslužby, nedeľné bohoslužby a všetky iné bohoslužby.
Všetkého veľa škodí a aj zákuskov sa človek preje. Tak to bolo aj s erotikou. Začali pribúdať zákazy a obmedzenia, nahé krásky na farebných obálkach sa pomaličky začali vytrácať z výkladov, aj z televízie - a nikto neprotestoval. Babičky sa dožili svojej pravdy, teda aspoň tie, ktoré sa dožili.
Prepracovali sme sa do doby, kedy sme sa s nahotou ako-tak vyrovnali. No zdá sa, že rezolútne babičky si vypestovali zdatných nasledovníkov. Až takých zdatných, že sú v parlamente a odtiaľ dokážu šíriť veľmi hlasné slová o Sodome a Gomore.
Nič by sa nemalo preháňať. Kto chce, nech sa kochá aj brutálnym pornom, no na verejnosť to nepatrí. V tom sa asi s pánmi z OĽaNO zhodneme. Pohľad na nahý prsník však ešte nikoho nezabil. A bohdá, že ani nezabije. V tom by sme sa asi mohli tiež zhodnúť.
