Hlavný vinník je v tom nevinne a nevieme kto je vrahom, len že záhradník to nie je.
Lykožrút sa onehdá premnožil. Nič nezvyčajné, lykožrútom sa to raz za uhorskú dekádu prihodí. Premnožili sa nám však aj prehlásenia troch typov:
1.nechať lykožrúta nech sa napapá do sýtosti, mamka príroda jeho šantenie v pohode zvláda
2.likvidovať chrobáka všetkými dostupnými prostriedkami, mamke treba pomôcť, lebo nestíha
3.za tú chrobač je zodpovedný XY! (za XY dosadiť kohosi podľa vlastného uváženia a politickej orientácie)
Z celej tej šaškárne má najväčšiu radosť a najväčší osoh práve lykožrút. Pretože za situácie ani čihí, ani hota, si pokojne požiera ďalšie hektáre smrekových monokultúr a tvári sa, že on nič, on aktivista. Ale kým sa objaví "vinník", ak sa teda nejaký vôbec objaví, tak lykožrút i s celou famíliou už dávno zájde na obezitu z nadmerného prežierania sa.
Ja netuším, kto má v tomto spore pravdu, ani či nejaká jediná pravda vôbec existuje. Akurát sa môžem cítiť byť emocionálne ovplvnený faktom, že vysušené pahýle v mesačnej krajine, ktorú zanechal za sebou podkôrny hmyz, pôsobia na mňa depresívne. A že to navodzuje u mňa subjektívny pocit, že by sa s tým malo predsa len čosi robiť a že to robenie čohosi by nemalo mať základ v pripútavaní sa reťazami k lesným kolesovým traktorom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára